Tieto texty vznikali dlhšie, než sa zdá. Niektoré kapitoly vychádzajú samostatne, iné si počkajú na knižnú podobu. Tu je ich domov.
Lofoty – pár poznámok o láske na druhý pohľad
Existuje láska na druhý pohľad? Nasledujúce riadky sú osobným priznaním o veciach dôverných.
Štiavnický apartmán nórskeho kráľovského páru
Prvý raz sa mi to prihodilo v Banskej Štiavnici. Otec prežil prvé dni svojho života ukrytý v starej banskej štôlni. Bola vojna. Pre mňa je Štiavnica spojená s prastarou mamou, s tajomným domom v starom meste a lúkami za Kalváriou, za ktoré bolo treba platiť kontingenty. Takmer nič z toho som nezažil. Ako rodený Tatranec som sa tešil na moment, keď uvidím kraj tajchov. Moja prvá návšteva kedysi možno najbohatšieho mesta strednej Európy bola rozpačitá. Fasády meštianskych domov na Striebornej ulici držali pred zrútením len trámy z guľatiny. V nose bolo cítiť, že v meste zdochol pes. Povedal som si: Nepripúšťaj si to tak blízko. Choď sa na to pozrieť z nadhľadu. Vystúpal som krížovou cestou nad mesto ku Kalvárii. Lenže tam som dostal barbarský knokaut. Hlava mi padla od smútku. Barokový symbol mesta bol úplne zdevastovaný. Keď som sa po čase stretol s otcom, opýtal sa ma, ako sa mi Štiavnica páčila. Bolo vidno, že sa na tej otázke zabáva. Spomenul som si na maličkú karbidku, ktorú mu ako chlapcovi nechal vyrobiť jeho otec. Vyrábali ich z hilzní. Delostrelecké nábojnice vďaka tomu dostávali druhý mierový život. Do spodnej nádoby sa dá karbid vápenatý, do hornej voda. Vzniká acetylén, horiaci mimoriadne jasným svetlom. Je to výbušná kombinácia, s ktorou mali štiavnickí banskí technici skúsenosť. Ako prví na svete začali používať trhaviny na mierové účely. Najprv pušný prach, neskôr dynamit z továrne Alfréda Nobela v Bratislave. Po čase som sa do Štiavnice vrátil. Hľadal som reprezentatívne miesto pre technologických lídrov v oblasti antivírusových programov. V historickom hoteli mi recepčná oznámila, že včera tam mal rezerváciu nórsky kráľ Harald V. a kráľovná Sonja. Bola jeseň, kým som sa navečeral, zotmelo sa. Šiel som sa prejsť. Stúpal som Katovou ulicou k zámkom. Vtedy som pocítil, že sa to deje. S každým krokom som bol do mesta viac zamilovaný.
Rub a líc horských pohľadníc
Na konci minulého storočia som v jednej psychologickej poradni robil terapiu dobrodružstvom, založenú na skalolezectve. Bola to záverečná kapitola môjho pôsobenia v Bratislave. Absolventi programu sa rozpŕchli do sveta a ja som sa vrátil domov do Tatier. Vďaka tomu mi od jesene z času na čas prišla pohľadnica z Nórska. Písalo dievča s prezývkou odkazujúcou na „zjavenie“. Po jari a lete na slnkom zaliatych skalných stenách Slovenska sa ocitla v polčase temnoty upršaného Nórska. Doma spolulezcov mala, v Nórsku si Severania držali odstup. Tie pohľadnice mali dve úplne odlišné strany. Líc zdobila nádherná tajomná lezecká fotografia z nórskych hôr. Rub tvoril text plný osamelosti. Snažil som sa pomôcť aspoň na diaľku a začal som pátrať po lezeckých možnostiach Nórska. Nebola to terra incognita, už v sedemdesiatych rokoch tam Tatranci liezli ťažké veci. Lenže ja som potreboval nájsť niečo, čo je extrémne krásou a nie náročnosťou. Objavil som viac zaujímavých oblastí a jedna z nich ma zaujala najviac. Kdesi na polárnom kruhu trčalo z mora súostrovie hôr nazývané Lofoty.
Tma pri udeľovaní Nobelovky
Nórsko nie je ideálnou krajinou na dovolenku s nízkym rozpočtom. Na konci minulého storočia to platilo o to viac. Tanier polievky tam stojí ako u nás trojchodové menu. Navyše Lofoty nie sú miestom hneď za domom. Z Tatier je to autom takmer 3000 kilometrov. Urobiť si tam výlet vyžadovalo myslieť pragmaticky. V mojom prípade to znamenalo aj akademicky. Keď prišla ponuka na doktorandskú stáž v Osle, nezaváhal som. V duchu som si vravel: „Je to síce iba polovica cesty, ale snáď mi štipendium pomôže prekonať tú druhú polovicu.“ Vyšlo to, lenže nie tak celkom, ako som si predstavoval. Termín pobytu mi dali na november a december. Polárna noc nie je na Lofoty ideálny čas. Čo sa dalo robiť? Pre môj nútený exil viac v nočnej ako dennej Christianii som si musel nájsť iné čaro. Oslo má silnú kultúrnu scénu. Moje financie pripravené na Lofoty zmizli najmä v klubových koncertoch. Niečo odišlo aj na galérie, múzeá, divadlo a operu. Dodnes tam mám jeden obľúbený park. Jedným z večerov, na ktoré si dodnes spomeniem, bol koncert v maličkom klube Cafe Mono.
Nóri sa oproti Slovákom prejavujú trocha inak. Sú, nazvime to, rozpočtovo zdržanlivejší. Taktiež sú zdvorilejší, aj keď sople poťahujú nosom rovno až do žalúdka. Môžete o tom pochybovať, ale robia to tak aj dámy. Väčšina z nich sú absolútni vlastenci, schopní ozdobiť si doma vianočný stromček desiatkami malých nórskych vlajočiek. Videl som to na vlastné oči. Od privandrovalcov si držia odstup. Snažia sa to robiť kultivovane. Ich disciplína má ale jedno slabé miesto. Zdá sa mi, že oproti nám častejšie nedokážu regulovať množstvo vypitého alkoholu pri jednej príležitosti. Možno aj preto majú predaj alkoholu regulovaný len na štátne predajne Vinmonopolet. Víno a destiláty sa predávajú len do šiestej hodiny za ceny, ktoré bolia. Lenže medzinárodná stáž má byť o zdieľaní skúseností. V užšom okruhu mojich vysokoškolských kolegov som im preto ukázal jeden z možných prístupov v ich situácii. Toho, kto sa so mnou odhodlal absolvovať návštevu večernej kultúry, som dobrosrdečne ponúkol niektorým z našich národných produktov. Najviac som mal tých vyladených do stupňa 52 %. Vedel som, že bez vhodnej farmakoterapie sa ich problém sociálnej odťažitosti bude prekonávať ťažko. Musel som sa preto obetovať. Ubezpečil som ich, že ide o bionápoje vhodné aj pre vegetariánov, vegánov, bezlepkových, bezlaktózových a podobne. Zvyk sa im zapáčil a obľúbili si aj frázu: „do druhej nohy“. Kapurkovú zvyčajne neodmietli. Škandinávsky chlad vďaka tomu začal strácať svoju silu. Zistili sme, že sme v detstve pozerali rovnaké rozprávky – Majku z Gurunu aj Popolušku. Náš vzájomný dištanc sa o niečo zmenšil.
V tom čase sa v Osle konalo odovzdanie Nobelovej ceny za mier. Cítil som ich hrdosť. Idúc centrom mesta sme sa dívali, ako kvôli tomu k vianočnej výzdobe pridávajú protitankové zátarasy a ploty z ostnatého drôtu. Všade znela Nórska Tichá noc. Spievali Fred på jord, fryd på jord – Pokoj na zemi radosť na zemi a polícia vydala upozornenie, aby ľudia nestáli blízko pri oknách. Mohli by ich zastreliť americkí ostreľovači. Bolo ich tam viac ako v časoch, keď mali nacisti na streche guľometné hniezdo. Laureátom bol Barack Obama. Námestie pred radnicou je obrovské. Ani ono by nestačilo na telá obetí vojen tohto obdobia. Líbya, Irak, Afganistan, Sýria, Jemen. Guantanámo ostávalo otvorené. Díval som sa do tvárí bronzových robotníkov stojacich pred radnicou. Do očí matky od Gustáva Vigelanda, čo držala za ruky svoje deti. Mlčali. Pochopil som, že pri udeľovaní ceny mieru vládne v Nórsku tma. Škoda, že kráľovi Haraldovi V. v Štiavnici nikto neukázal, ako sa používa karbidka. Možno by tam na chvíľu bolo viac svetla.
Ako ďaleko sú Lofoty?
Pri mojej druhej profesijnej návšteve Nórska som uplatnil skúsenosť inštruktora skialpinizmu. Na lesníckej škole v horách blízko švédskej hranice som viedol teoretické aj praktické vzdelávanie venované problematike lavín. Zámerne som do neho zahrnul aj dnes už zriedka používanú nórsku sondu. Príležitosť učiť Nórov nórsku sondu sa totiž často nevyskytne. Bolo zaujímavé porovnať, ako sa žije na periférii oproti hlavnému mestu. Zaujalo ma, keď žiaci prichádzajúci do školy odovzdávali svoje vlastné guľovnice zástupkyni riaditeľky. Po vyučovaní im ich opäť vrátila. V rámci tohto projektu mi ukazovali, ako stopujú zver. Jazdil som na psích záprahoch. Nie cirkusovo, ale naozaj. Raz sme do hôr odniesli kožušiny a spoločne postavili tradičný sámsky stan nazývaný lavvu. Na snehu v ňom spali žiaci aj učitelia. Na večeru sa podávali polárne brusnice a lievance robené na ohni. Nechýbala ani „voňavá“ lahôdka zvaná rakfisk. Ide o ryby zrejúce v sudoch niekoľko mesiacov. Ideálne jedlo do hôr. Jednoducho si dáš na večeru rakfisk a smradľavé ponožky v stane vôbec necítiť. Vonku tuho mrzlo. Odhadoval som to na -15 stupňov. Predpokladal som, že po večeri každý ešte, kým je zahriaty ohňom, vlezie do spacáku a zostane tam do rána. Namiesto toho ma ale po polnoci zobudili, aby som nezmeškal preteky v skokoch na lyžiach. Vtedy som definitívne pochopil, že termín friluftsliv, ktorý som ako doktorand skúmal v Osle, nie je iba teóriou. Nemusíš byť v prírode neustále, ale keď tam si, tak tam môžeš byť naplno. Čo pri tom bude znamenať to naplno, to si pritom môžeš určiť ty sám.
Pred odletom domov sme šli spoločne do reštaurácie. Pozvali nás nórski kolegovia. Urobili to, lebo na to mali položku v grante. Vraj to nesmieme zmeškať, lebo ide o sezónnu špecialitu. Keď sa nám na tanieroch objavili ryby, niekto z nich utrúsil poznámku, že ešte včera plávali na Lofotoch. Zbystril som pozornosť. Vysvetlili mi, že ide o druh tresky nazývaný skreja. Húfy týchto rýb tam migrujú len počas vrcholu zimy. Dobré reštaurácie ich dostanú do kuchyne letecky, obvykle do 24 hodín od ulovenia. Došlo mi, že Lofoty sú blízko. Záleží len na tom, ako sa na ne pozeráš.
Svetlo a sloboda nórskych hôr
Prvýkrát som Lofoty navštívil v prvej polovici leta. Slnko vtedy nezapadá a teplota atakuje najvyššie čísla z celého roka. Trip som plánoval pre človeka, ktorý chcel liezť v horách. To ostatné ho zaujímalo menej. Vedel som, že má kvôli pracovným povinnostiam iba jedinú možnosť letnej dovolenky, a tak som vyberal to najkrajšie z najkrajšieho. Tušil som, že v tomto období tam v stene nezatmíme. Skôr nekonečnosťou svetla a lezenia zošalieme. Nebol som ďaleko od pravdy, len som celkom neodhadol dôvod nášho šialenstva. Na tých ostrovoch je veľa z toho, čo mám rád. Nádherné hory aj morské zátoky lemované veľkými stenami z kompaktnej žuly. Drevené rybárske domy nazývané rorbuer stoja priamo nad vodou. Všade je čisto. Hustota osídlenia je na pobreží minimálna a vo vnútrozemí nulová. Bolo to krajšie, ako som si predstavoval.
V škandinávskych horách vládne nielen svetlo, ale aj sloboda. Horolezec má právo pohybovať sa kdekoľvek, pokiaľ koná zodpovedne a s rešpektom k prírode a ľuďom. Stále platný zákon Allemannsretten Friluftsloven z roku 1957 to umožňuje bez ohľadu na vlastníctvo pozemku. Ktokoľvek môže v horách viesť kohokoľvek bez akejkoľvek kvalifikácie. Nie je pritom podstatné, či za to inkasuje peniaze. Vodca nie je autorita z titulu, ale skúsenejší partner. Každý člen horolezeckého alebo turistického spolku dostane vlastný kľúč, ktorým si môže otvoriť viac ako päťsto horských chát roztrúsených po celej krajine. Hory tam skutočne patria všetkým.
Bolo to v ostrom kontraste s mojou domovinou. V Tatrách v tom čase platil návštevný poriadok v rozpore s princípmi rovnosti osôb a slobody pohybu. Pohyb mimo turistických chodníkov sa stal monopolom jednej neštátnej organizácie. Najlepšie to vystihuje dobový citát zo sprievodcu od Stana Klauča: „Horský vodca nutný!“ Spisovateľ, horolezec a chatár Tono Marec o tom napísal: Na Gerlachu „reťaze nedávno, po definitívnej privatizácii štítu vodcami UIAGM, zmizli... slúžili tam turistom vyše 100 rokov.“ Severská mytológia je plná báječných príbehov a zápasov. Pozná horské kreatúry všelijakého druhu – trollov, elfov, trpaslíkov aj obrov. Súboj ChUIAGEMov s tajomnými čiernymi vodcami, ktorí im kradnú prácu, však nezmieňuje. Nedopočul som sa o žiadnych hrdinských činoch typu zhodenie reťazí do doliny či zničenie kamenných mužíkov ukazujúcich ľuďom správnu cestu. Horskí vodcovia robia v Škandinávii svoju dôležitú prácu bez ohľadu na to, či majú kvalifikáciu UIAGM alebo inú, zodpovedajúcu ich profesii.
Dýchal som ten lofotský horskoslaný vzduch a bolo mi jasné, kde sa sloboda ešte stále berie vážne. V nórskych horách. Nobelovu cenu mieru by som dal ľuďom, ktorí vytvorili, rešpektujú a naďalej udržiavajú pravidlá slobody v horách. Bolo by to ocenenie prechádzajúce naprieč generáciami a dotýkajúce sa miliónov ľudí.
Koľko vydržíš liezť, keď slnko nezapadá?
Pripravoval som výstroj a tešili sme sa na lezenie. Nasledujúci týždeň sme liezli klasiky staršieho aj novšieho dátumu, neustále tancujúc v kvílení vetra a pomedzi dážď a sneh.
Každú chvíľku zlepšenia počasia bolo treba využiť. Niekedy sme nastupovali do steny o jednej ráno, lebo to boli jediné použiteľné hodiny na lezenie. Na miestnych skalkách typu Paradiset je nepohoda znesiteľnejšia, ale vo veľkých stenách to bolo brnkanie na nervy. Odistených ciest, ako je napríklad Bare blabaer, je málo a sú neustále obsadené. Zlaňovať z vlastného materiálu po zhoršení počasia sa donekonečna nedá. Našim najvernejším spoločníkom bol chlad.
Lofoty majú veľa nádherných turistických miest. Na vrchol Reinebringen sa dá vyjsť po schodoch aj za dažďa. Je čarovné, keď sa pritom aspoň na chvíľu roztrhajú oblaky. Pre niekoho, kto prišiel liezť, to však nie je útecha. Počasie zostávalo studené a nestabilné, predpoveď nesľubovala zmenu. Pohoda mizla, napätie stúpalo. Dostal som jednoznačné zadanie: na nasledujúce dni mám nájsť miesto s podobnými horami a dobrým počasím. Po váhaní vyjadrenom aj v peniazoch sme kúpili nové letenky. Zostalo po nás prázdne rorbu.
Počas nórskej dovolenky sme sa presunuli domov na Slovensko, do Tatier. V stenách na slnkom vyhriatej žule s nami týždeň stabilného počasia urobil zázraky. Príznaky tímového napätia pominuli. Má to svoju moc, keď deň strieda noc. Zostup s čelovkami za teplej jasnej noci má niečo do seba. Málokde si človek uvedomí nekonečnosť vesmíru viac ako v horách bez svetelného smogu.
Severská láska na druhý pohľad
Štiavnická skúsenosť mi pripomínala, že sa na Lofoty musím vrátiť. Vravel som si, že som tam bol v nesprávnom čase. V apríli tam má deň o dve hodiny viac ako u nás, ale najvyššia teplota je o desať stupňov nižšia. Chlad a zrážky sú to posledné, po čom v lete lezec túži, no v správnom pomere ich chce na jar zažiť skialpinista. Moje tušenie sa ukázalo správne. S každým dňom druhej návštevy mi bolo jasnejšie, že moja láska k tomu miestu stúpa.
Na ostrovy som sa vrátil, a nie hocijako. Priletel som s partiou šiestich skialpinistiek. Mali sme výborné snehové podmienky a počasie zo dňa na deň gradovalo. Najprv som si myslel, že dievčatá to majú od najvyššieho za odmenu. V závere tripu sa mi však zdalo, že pre niektoré z nich to mohla byť aj osudová skúška. V nohách mali tisíce výškových metrov a na dynamike skupiny to bolo cítiť. V ženskom tíme sa prekážky riešili inak, než medzi mužmi. Menej testosterónového tlaku a viac vzájomnej podpory sa ukázalo ako výhoda. Spolu sme zvládli aj nemožné: stratu dvoch kompletných batožín na letisku vo Viedni, únavu aj strach. Bolo zábavné sledovať, ako na náš tím v teréne pozerali mužské družstvá. V spoločnosti šiestich žien sa spoločenský dištanc Nórov citeľne zmenšoval. Miestni borci aj alpskí návštevníci so mnou spontánne nadväzovali kontakt. Nuž, čo som mal robiť? Povedal som im, že na Slovensku je skialp národný šport a že v ňom dnes dominujú ženy. Aj majsterka sveta je jednou z nich. Dodal som, že hory máme rovnako krásne ako dievky, a pozval severanov do Tatier.
Najlepšia škandinávska skialpová oblasť?
Lezecky sú Lofoty skvelou oblasťou pre studenokrvné plemená, skialpovo však podľa mňa patria k najlepším oblastiam pre všetkých. Hory dotýkajúce sa mora a v zime občas korunované polárnou žiarou sú jednoducho výnimočné. Nie je to o jednom parametri, ale o tom, ako tie veci do seba zapadajú. Variabilita túr je veľká a orientovaná na všetky svetové strany. Nájdeš tam rozmanité typy terénov a zjazdy všetkých sklonov, niektoré končiace priamo na plážach. Prevýšenia zvyčajne nepresahujú tisíc výškových metrov a celková nadmorská výška nevyžaduje aklimatizáciu. Minimálna prítomnosť ľadovcov zvyšuje bezpečnosť a zároveň znižuje hmotnosť povinnej výbavy. Lavínová situácia býva čitateľnejšia než v okolitých oblastiach a dlhší deň umožňuje vychutnať si zjazd v ideálnych podmienkach aj pri pomalšom tempe. Prídu si tu na svoje aj tí, ktorí netrénovali celý rok. Zároveň však borci zameraní na výkon dokážu za jeden deň absolvovať viac zjazdov. Logistika je zvládnuteľná. Cesty, ubytovanie, mapy aj zázemie fungujú tak, že sa človek môže sústrediť na hory. Časovo je to pritom porovnateľné s cestovaním do západných Álp či na Kaukaz.
Mnohé z toho máme aj doma, takpovediac za domom. Môžeme si vyberať len dni s ideálnymi podmienkami, pridať k tomu výbornú kuchyňu a nápoje bez obmedzení. Po výkone sa u nás navyše dá ísť vyčvachtať do horúcich termálnych prameňov. Len more je zatiaľ v procese. Časti Slovenska už v minulosti pod morom boli a môže sa to zopakovať. V súčasnosti hladina oceánov stúpa rádovo o 5 mm za rok. Trend sa zrýchľuje, ale napriek tomu treba byť trpezlivý. Takže kto chce vidieť hory podobné Tatrám vyrastať z mora skôr, má zatiaľ jeden spoľahlivý dôvod ísť na Lofoty.
Viac mora, menej pevniny
Na Slovensku je viac pevniny ako mora, ale na Lofotoch to platí opačne. Ľudia tam žijú v neustálom kontakte s morom. Základným pilierom je dodnes rybolov. Nejde len o remeslo. Rybolov formuje ekonomiku, demografiu aj kultúru. Po celom ostrove sú rozmiestnené stojany na sušenie rýb. Skreja migruje na vrchole zimy, lovná sezóna je tmavá a studená. Ide o náročnú sezónnu prácu, pre ktorú v minulosti platili extrémne tvrdé podmienky. Rybári v olejovaných kabátoch a čiapkach z ovčej vlny v malých loďkách čelili vlnám, studenej vode, vetru, snehu a ľadu. Jeden domček rorbu, v akom zvykneme počas skialpu bývať dnes, bol jediným ubytovaním pre dvadsať až tridsať rybárov. Každý rok more pochovalo desiatky, niektoré sezóny aj stovky mužov. Väčšina Európy je v súčasnosti hýčkaná modernou dobou. V bytoch máme teplo, vodu aj elektrinu. Z domov vychádzame bez obáv, že nás násilím naložia do dodávky a pošlú na front. More pre nás nie je len vojenským bojiskom. Baví nás bojovať a v stávke môže byť aj život, ale len v mieri. Pre rybárov bolo more živobytím a niekedy aj hrobom. Pre nás je ihriskom. Pravidlá sa nezmenili – len dôvod, prečo tam ideme.
Dnes sa na Lofotoch schádza špecifická surferská komunita z celého sveta. Špecifická preto, že správne vlny prichádzajú v zime. Voda má od 0 do 5 stupňov a to na surfovej doske nie je pre každého. Polárnu noc v odľahlej surferskej zátoke približuje krásny film Na sever od slnka. Nielen rybári a surferi, ale aj potápači majú na Lofotoch svoje miesta na hranie. Moskstraumen patrí medzi najsilnejšie morské prúdy na svete. Driftové ponory v kelpových lesoch patria medzi nezabudnuteľné. Rovnako ako plávanie s kosatkami. Ani skialpinisti vo využívaní morského ihriska nezaháľajú. Plavba v malej lodi do horských zátok a následné lyžovanie z vrcholov má názov Seal and Ski. Treba byť spriatelený s morom, horami aj celou skialpinistickou posádkou. Na lodi je priestoru málo a patrí všetkým. Komfort súčasných lodí sa nedá porovnať s tým, čo mali rybári v minulosti, ale morská choroba je stále rovnaká. Niečo teda treba obetovať. More však otvára miesta, kam sa inak nedostaneš.
Lofoty teda definitívne ponúkajú aj výzvu, akú v Tatrách nemáme. Ako divemaster mám k moru rovnako silný vzťah ako k horám. Bolo mi jasné, že sa na vybrané miesta chcem pozrieť na lodi. So šéfkou spriatelenej cestovky sme preto na plavbu poskladali rodovo vyrovnanú posádku. Tím bol zložený z dvoch už inventárnych členov a troch nováčikov našich expedícií. Tak ako vždy, aj teraz som pre všetkých urobil víkendové stretnutie v Tatrách. Cieľom bolo pripraviť ich na dobré aj zlé alternatívy na mori a pevnine. Odôvodnene, lebo na niektorých miestach tím musí spoliehať len na seba. Nefunguje tam ani signál mobilných telefónov.
Prílet bol impozantný. Lofoty nesklamali. Pre víchricu boli mosty medzi jednotlivými ostrovmi uzavreté. Každý bol rád, že sme boli v aute šiesti. Šanca, že nás sfúkne z horských ciest, bola vďaka tomu o niečo menšia. Nedokázali sme sa dostať ani do prístavu. Po núdzovom, ale veľmi príjemnom prenocovaní sme sa po utíšení vetra konečne mohli udomácniť v dvoch malých kajutách našej lode. Nasledoval týždeň plavby s morskou hladinou ako zrkadlo. Kotvili sme nadivoko a vďaka súhre a disciplíne tímu sme si mohli dovoliť ísť úplne mimo opísaných a známych túr. Naše lyžiarske stopy boli jediné široko ďaleko. Neprekvapilo by ma, keby za nami ostali na ostrovoch prvozjazdy.
Od A do Z – kruh sa uzatvára v Å
Na Lofoty sa stále rád vraciam. Ostávam pri tom v pokore. Prijal som ich extrémy, klimatické, logistické, estetické aj tie cenové. Nie sú pre mňa iba telocvičňou na zlepšenie osobného limitu. Vnímam ich celostne s ľuďmi, ktorí tam žijú. Mám medzi nimi aj zopár známych. Páči sa mi architektúra vybraných dedín. Navštívil som tam galérie, kluby, čo občas majú lokálnu kapelu, múzeá pripomínajúce históriu a jednu výnimočnú skláreň. Poznám miestne reštaurácie aj sauny, v ktorých sa dá na ochladenie zaplávať v mori. Viem o „japonskom“ lesíku, kde je skvelé lyžovanie v prašane, keď je extrémna lavínovka. Vždy sa to všetko snažím pomôcť objaviť aj mojím spolucestovateľom. Obvykle končíme v najzápadnejšej dedine s názvom Å. Ďalej sa dá pokračovať už iba loďou. Plavbou po rovnobežke je stadiaľ najbližšia pevnina Grónsko. Keď je už človek na Lofotoch, tak sa treba tešiť z toho, čo sa dá. Lebo už len mať možnosť zažiť to miesto je výsada. Mne osobne trvalo dlho, kým sa mi to podarilo.
To dievča, ktoré mi kedysi písalo pohľadnice, sa neskôr vydalo. Z lásky. Neviem, či to bolo na prvý alebo druhý pohľad. Nie je to dôležité. Dnes má veľké, krásne deti. Niektoré veci sa ukážu až vtedy, keď už netreba pokračovať. Ako na Lofotoch – v Å.
Skialp Lofoty – apríl 2027
Na začiatku zimy ma veterán našich expedícií požiadal, či by som na záver sezóny nemohol urobiť nejakú skialpovú exotiku. Kde to bude, nechal na mne.
Na Lofoty odlietame z Bratislavy. Šliapeme pomaly a lyžujeme radostne.
V tíme máme ešte pár posledných voľných miest. Celkové náklady sú 2000 eur. Ak sa chceš pridať a dozvedieť sa podrobnosti, ozvi sa mailom alebo telefonicky.
Autentickú videoreportáž zo spomenutej dámskej skialpovej jazdy od Radky Podanej si môžete pozrieť tu.