Hviezdolet, kl. V+ (aj s variantmi kl. VI- a VI), Vysoká 2547 m
Tanec medzi Lietavicami, spájajúci to najkrajšie z tejto časti tatranskej galaxie
Charakteristika
Cesta s úžasnou skalou a výborným istením
V prvej dĺžke vodou vymytá svetlá žula, v druhej kostolné sväteničky vedúce cez previštek a platňu. Všetky štandy sú na dvoch nerezových borhákoch spojených reťazou. Líniu Lietavíc prekrižuje v prvej dĺžke, aby sa s ňou opäť spojila na treťom štande. Štvrtou a piatou dĺžkou pokračujú spoločne. Od piateho štandu pokračuje Hviezdolet nezávisle traverzom doprava (šiesta dĺžka), aby svojou siedmou dĺžkou vstúpil do záverečnej zaujímavej platne.
Päťková cesta, v ktorej si môžete potykať aj so šiestym stupňom
Cestu sme odistili tak, že to umožňuje v dvoch kľúčových dĺžkach liezť aj ťažšie varianty klasifikácie VI. Druholezec si pritom môže vybrať jemu vyhovujúci variant bez ohľadu na to, čo liezol prvolezec, a naopak. Borháky sú všade tam, kde ich treba. V štyroch dĺžkach ich však netreba nikde! Pre vynikajúce možnosti zakladania vlastných istení sme do nich umiestnili iba štandy.
Ak si nie ste istí, či už môžete pilotovať Hviezdolet, potom si choďte najprv „potiahnuť“ Rafaela v Anjelskom hangu. „On sight“ aj Gabriela či Michaela pootvára dvierka do šestkového variantu. Celou cestou sa dá bez komplikácií zlaniť.
Nové možnosti pre skúsených horolezcov
Cesta Hviezdolet na Vysokej umožňuje:
lezenie „naľahko“ iba s nástupovými topánkami na sedačke alebo, dokonca, aj bez nich – v takom prípade je možné horolezecký materiál po dolezení siedmej dĺžky nechať na štande a na vrchol sa iba prejsť
zabojovať v šiestom stupni s bezpečnou a stále krásnou možnosťou rozmyslieť si to vb
traverz dvoch vrcholov po výstupe pilierom a následne návrat normálkou do východiskového miesta nad Dračím sedlom
nový variant Koruny Vysokej (Dračí štít, dva vrcholy Vysokej a Ťažký štít), obohatený o lezenie v skale výnimočnej kvality a krásy
horolezecký prechod dvoma dolinami v preferovanom stupni náročnosti (cez sedlo Kohútik vedie zaujímavý, reťazami zabezpečený zostup do Kotlinky pod Váhou)
prelezenie dvoch tatranských ciest za jeden deň bez nutnosti presunu
zostup zlaňovaním z Vyšného Dračieho sedla
Okrem Vysokej je dobrou alternatívou aj pre cesty v masíve Dračieho štítu.
Pre lezecké družstvá bez horolezeckých skúseností je Hviezdolet nevhodný!
Ak Vám skúsenosti chýbajú, potom si na tento pilier zoberte inštruktora horolezectva, skúseného kamaráta horolezca alebo horského vodcu.
Nástup na Pilier Lietavíc Zlomiskovou dolinou (2.20 h):
Pod Pilier Lietavíc sa dá najjednoduchšie dostať Zlomiskovou dolinou. Z Popradského plesa ideme magistrálou vedúcou do Sedla v Ostrve. Približne po troch minútach, pri výstražnej tabuli o zákaze vstupu, odbočíme doľava do Zlomiskovej doliny. Popri hučiacom Ľadovom potoku prejdeme najprv cez betónový minivodojem, potom cez drevenú lávku a následne kráčame hájom s limbami, čo vyzerajú ako obrie bonsaje.
Nad prvým hangom, to už sme ďaleko nad lesom, na často nielen rozkvitnutej, ale aj močaristej lúke nazývanej Zlomisková roveň pokračujeme najprv smerom na Ľadové pleso. Ak sa na začiatku Zlomiskovej rovne, hneď za vrcholom hangu, pozrieme na Vysokú, menej výrazný Pilier Lietavíc bude priamo v spádnici jej vrcholu.
Odtiaľ pokračujeme takmer rovinou po ľavej strane potoka. Približne v polovici lúky odbočíme doľava, sledujúc Rumanov potok. Stúpame strmšie cez druhý hang smerom na Dračie sedlo. Rumanov potok sa tu už stratí v kamennej moréne. Chodníkov do Dračieho sedla je odtiaľ viac. Najvýhodnejšie je držať sa mierne vpravo, rovnako ako na nástup do Ošarpancov. Do Dračieho sedla nejdeme a ani ho neprekračujeme. Stále ostávame v južnom svahu hory samotnej. Vysoko nad sedlom, v približnej výške 2280 m, je úpätie trojuholníkovej, vodou vymytej steny zo svetlej žuly, pod ktorou býva celé leto snehové pole.
Ňou vedú obidva výstupy. Nástup už pod stenou dekorujú oproti našej stene dve splývajúce Dračie hlavy a na juhovýchode zasa tri veže Ošarpancov. Je to nádherné miesto.
Stenu v nástupe lemuje snehová okrajová trhlina približne až do polovice augusta. Jej prekonanie si môže vyžadovať aj mačky a čakan.
Borháky ciest sú z nástupu viditeľné. Hviezdolet vedie priamo stienkou vpravo, Lietavice položenou rampou vľavo. Dole sú od seba vzdialené približne 9 metrov. Prvé dĺžky ciest sa v hornej časti križujú.
V nástupe pod stenou sú lezci často chránení pred vetrom. V slnečné dni je skala vyhriata a vytvára efekt piecky. Netreba sa tým nechať zlákať, pocitová teplota vo vyšších častiach piliera a na vrchole býva chladnejšia. Minimálne hardshellová vetrovka sa preto môže hodiť aj v tom najteplejšom lete.
Opis výstupovej cesty
1. dĺžka, kl. V/V+, 31 m, B4
Z nástupu sú v stene viditeľné prvé tri borháky. Začiatočné štyri metre vedú špárou (F č. 3 až 5), potom naznačenými kaskádami (kl. V) mierne doľava (B1 vo výške 9 m). Pokračujeme špárkou v kúte (F č. 0,5) k B2. Odtiaľ vidno naľavo prvý borhák Lietavíc. Ak by sme k nemu doliezli vodorovnými vlnkami (V), pripravíme sa o krásne lezecké tempá prvej dĺžky Hviezdoletu. Preto nelezieme doľava, ale pokračujeme ďalších 9 m priamo kútom, vodorovnými vlnkami a špárou (kl. V) s výbornými zakladacími možnosťami na mikrofriendy k B3. Potom opäť 5 m špárou a po vlnkách s kratučkým úsekom kl. V+ k B4 a odtiaľ šikmo doľava v položenom teréne (kl. III). Borhák priamo nad nami je z cesty Lietavice. Nezapneme ho, ale odliezame popodeň ľahším terénom doľava na štand (kl. III). Na schéme to vyzerá, akoby sme išli rovno až mierne vpravo, v skutočnosti nad B4 lezieme doľava! Nevisíme v štande, ale urobíme si predĺženie (4 m) tak, aby sme pohodlne stáli na komfortnej polici pod ním. Pred potencálnym pádom kameňov nás chráni previs nad nami.
V celej dĺžke je žula svetlá a úplne čistá ako na sochách Gustava Vigelanda. Lezci na seba navzájom vidia až do záverečného úseku, kde sa prvolezec stratí ističovi z dohľadu. Štand, umiestnený naľavo za hranou, nie je viditeľný z nástupu.
2. dĺžka, kl. V+, (varianty kl. VI- a VI), 32 m, B7
Pokračujeme 7 m stienkou, cez misky pripomínajúce kostolné sväteničky, (B1) až pod previs (V-). V previse je B2, ktorý zo štandu nie je vidno. Prekonáme previs (V+) a lezieme šikmo 4 m doľava ku platni s hranou a komínom naľavo. Pod hranou sa dá do šikmej špáry založiť stredný friend. Vyžaduje si to ale predĺženie. Odtiaľ máme tri možnosti. Prvá z nich je priamo hore hranou cez B3 a B4 (VI-). Druhou možnosťou je ťažšia alternatíva platňou vpravo od B3 a B4 (VI). Nad B3 sa tam dá dobre založiť mikrofriend (modrý BD). Najľahší variant (V+) je s použitím komína vľavo od hrany. Medzi B3 a B4 sa dá v komíne založiť malý friend, tiež to ale vyžaduje predĺženie. V tejto časti výstupu si druholezec môže vybrať jemu vyhovujúci variant bez ohľadu na to, čo liezol prvolezec, a naopak. Z vrcholu platne prekročíme doľava ponad komín B5 a ľavou časťou B6 pokračujeme von z komína (V). Odtiaľ postupujeme priamo hore cez špáru kl. IV+ (F č. 3) ku B7. 3 m nad B7 je výborný odštep na slučku. Tu zbadáme miesto po chýbajúcom balvane a prelezieme ním 7 m na pohodlný štand.
Pod nami smaragdovo žiari Dračie pleso. Vpravo dole sú vrcholky Ošarpancov. Naľavo defilujú platne Človečiny. Odtiaľto je už zrejmé, ako Dračí hrebeň rozdeľuje dve doliny. Z tohto štandu je na vrchole piliera vidno „okienko kabíny hviezdoletu“ pripomínajúce oko.
Lezci sú od seba navzájom neustále na dohľad. Š2 z Š1 pohľadom nájde ten, kto vie, kde ho má hľadať.
3. dĺžka, kl. III-, 20 m
Kráčame kaskádami priamo hore na štand, ktorý je asi 6 m nad výraznou trávnatou policou. Š3 je zo Š2 viditeľný. Lezci sú navzájom na dohľad.
4. dĺžka, kl. IV+, 27 m, N1
Lezieme priamo hore 3 m. Tu je v skale v trávnatom žliabku nerezový nit. Hneď nad nitom robíme prekrok doprava cez žliabok a ťaháme sa stále diagonálne smerom hore ku hrane piliera.
Pokračujeme stienkami poprekrývanými špárami a maličkými kaskádami. Sú tam výborné zakladacie možnosti na friendy aj slučky. Štand je na pohodlnej polici s nádherným výhľadom. S4 je viditeľný z Š3. Lezci na seba navzájom vidia. Pri lezení dávame pozor na voľné kamene, spolulezec je pod nami na štande!
5. dĺžka, kl. IV-, 30 m
Postupujeme priamo hrebeňom piliera cez balvany do sedielka (II+). Výborné istiace možnosti (vedenie lana pomedzi skalné bloky, prípadne dlhé slučky). Odtiaľ 7 m stienkou na štand (IV-). V týchto záverečných metroch sú zakladacie možnosti slabšie, ale lezenie je ľahké. Š5 je z Š4 viditeľný a lezci na seba navzájom vidia.
6. dĺžka, kl. I/II jedno miesto III-, 30 m, B4
Hneď zo štandu urobíme traverz 6 m doprava cez štrbinu, ktorú vytvára špicatý balvan. Za balvanom (B1) zlezieme tri metre B2 (III-). Opustili sme pilier. Nachádzame sa tu v širokej časti žľabu spájajúcom Vysokú s Dračím štítom. Kráčame (I) v diagonálnom stúpajúcom traverze (B3) až k štvrtému borháku, doplníme ho 120 cm slučkou o balvan nad ním a vytvoríme štand. Terén je ľahký (chodecký), ale plný voľných kameňov! Borháky tu plnia predovšetkým navigačnú funkciu.
Lezci sa po prelezení štrbiny nevidia. Štand č. 6 nie je zo štandu č. 5 viditeľný. V žľabe orientačne pomôže, ak sa nám podarí nájsť všetky štyri borháky.
Do žľabu v žiadnom prípade nevstupujeme v prípade hroziacej búrky! Opustenie piliera je vhodné zvážiť aj v prípade zníženej viditeľnosti alebo ak sú na hrebeni medzi Dračím štítom a Vysokou lezci. Padajúce kamene totiž obvykle letia práve žľabom.
7. dĺžka, kl. IV+ (varianty kl. V+ a VI), 30 m
Lezieme najprv ľahko od B4 dvanásť metrov priamo hore (kl. III) k veľkej, ale mierne „položenej“ platni. Dávame pozor na voľné bloky! Odtiaľ máme tri možnosti. Prvá (kl. VI) je liezť platňou preťatou špárou priamo hore. Druhá (kl. V+) je hore a mierne doprava na jej roh. Tretia, najmenej atraktívna (kl. IV+) je liezť trávnatou platňou diagonálne doprava. Pod vrcholom platne urobíme traverz vodorovnou špárou 5 metrov doľava na štand.
V ľavej časti platne sú početné voľné kamene, lezieme preto stále jej pravou časťou! Lezci na seba neustále vidia. Š7 nie je z Š6 viditeľný.
Do tejto dĺžky plánujeme v budúcnosti pridať dva alebo tri postupové borháky.
Odtiaľ chodeckým terénom na juhovýchodný vrchol Vysokej, kl. I, 35 minút
Tu už pilier prestáva byť výrazný a stráca sa v južnom svahu. Pokračujeme, držiac sa stále z juhu znakov piliera. Terén sme vyznačili skalnými mužíkmi.
Zostup pilierom:
A) Zlaňovaním
Keď je centrálny žľab vyplnený snehom, ako aj v prípade rizika búrky alebo zrážok, najvhodnejšie je zlaniť výstupovou cestou. Pri zlaňovaní za dobrého počasia je optimálnou verziou zlanenie zo siedmeho štandu Hviezdoletu platňou 30 m a následne traverz 20 m (kl. I) v miernom zostupe na piaty štand Lietavíc. Traverz je zabezpečený štyrmi borhákmi. Nikdy tadiaľ nezlaňujeme, ak sú vo Vyšnom Dračom sedle ľudia alebo za dažďa či búrky! Dôvodom je ohrozenie padajúcimi kameňmi. Z piateho štandu pokračujeme v zlaňovaní po jednotlivých dĺžkach Lietavíc. Pozorne treba sledovať dĺžku lana najmä práve v piatej dĺžke. Šesťdesiatmetrové lano tam vychádza úplne presne. Netreba zabudnúť na uzly na koncoch lana!
B) Zliezaním
Možnou alternatívou zlaňovania je traverz cez skalnú policu do „normálky“. Táto polica je nad koncom siedmej dĺžky. Odtiaľ potom môžeme pokračovať centrálnym žľabom.
Prechod z vrcholu do Štrbiny pod Vysokou je najlepšie urobiť severnou stranou od JV vrcholu. Výrazná šikmá polica nás odtiaľ privedie nad samotnú Štrbinu, zakončujúcu centrálny žľab. Na tomto mieste ešte nad štrbinou je vodcami osadený jeden nit. Zo štrbiny vedú na SZ vrchol kramle a reťaze. Na ňom sa nachádza najstarší zachovaný tatranský vrcholový kríž.
Časová náročnosť
- Prístup pod stenu z Popradského Plesa: 2 hodiny a 20 minút
- Výstup: 3 hodiny a 30 minút
- Zostup a zlanenie pod stenu: 2 hodiny
- Zostup na Popradské Pleso: 2 hodiny
- Celkovo: približne 10 hodín plus cesta na Popradské Pleso a späť
Časy platia pre dvojčlenné horolezecké družstvo. Pri postupe v trojici alebo u začiatočníkov to môže byť aj o niekoľko hodín viac!
Materiál
- sedací a hrudný úväz
- prilba
- jednoduché lano 60 m
- 8 x expres
- 6 x slučka (120, 180 a 240 cm) s karabínami
- 6 x karabíny so zámkom a 2 x karabíny HMS
- pre každého lezca istiaca a zlaňovacia pomôcka (napríklad Giga Jul)
- 8 x friend – základné aj maličké veľkosti alebo vklinence s vyberákom
- pohodlné lezečky alebo "nástupovky"
- lekárnička s termoreflexnou alufóliou
- čelová lampa
- termoska s teplým čajom
- jedlo do terénu
- oblečenie chrániace pred chladom a dažďom
- mobilný telefón s nabitou batériou
- schéma s opisom výstupu
- mačky a čakan (na začiatku leta)
História
Symbolom Álp je Matternhorn, ikonou Kaukazu je dvojvrcholová Ušba. Nejde pritom o najvyššie štíty uvedených pohorí. Tajomstvo ich čara je v tom, čo evokujú v duši človeka. Poznám tie vrcholy azda podobne, ako ich na konci devätnásteho storočia spoznal horolezec a geograf Mór Déchy de Marosdécse. Nie každé hory sveta majú štít podobného charakteru, ale u nás v slovenských Tatrách máme zastúpené obidva uvedené archetypy. Predstavuje ich Kriváň a Vysoká. Oba sú symbolmi, jednoducho sa nedajú ignorovať. Kriváň sprístupňujú turistické chodníky, ktoré samy osebe pre väčšinu návštevníkov Tatier predstavujú dostatočnú výzvu. Vysoká, bez vybudovaného turistického chodníka, vyžaduje o niečo viac osobného odhodlania. Aj v tomto prípade však môže platiť pravidlo: „Ak viac dáš, viac aj dostaneš.“ Jej dva vrcholy majú (až na pár centimetrov) rovnakú nadmorskú výšku a v Tatrách patria do desiatky najvyšších. Vysoká je očarujúca zo všetkých uhlov pohľadu aj svetových strán. V zimných podmienkach vábi skialpinistov svojimi líniami zjazdov z juhu, horolezcov zasa výstupmi zo severu. V letných podmienkach sa jej vysokohorskí turisti môžu prísť pokloniť cez sedlo Kohútik, zatiaľ čo lezci hrebeňov jej môžu vzdať hold traverzom štyroch vrcholov, tvoriacich jej pomyselnú korunu.
Pilier Lietavíc sme otvorili pri príležitosti výročia 150 rokov od prvovýstupu na Vysokú. Iniciátorom tejto udalosti bol vtedy práve Móric Déchy. Pricestoval do Tatier z Budína, vystúpil na Gerlach a doplnil si svoj prehľad o našich najvyšších horách. Na základe toho potom presvedčil (asi aj s pomocou peňazí) vodcov Jána Rumana-Driečneho a Martina Spitzkopfa o reálnosti svojej výstupovej línie na Vysokú. Vodcovia totiž považovali tento výstup za nemožný a životu nebezpečný. Déchy sa nenechal odradiť. Pri plánovaní túry využil svoje skúsenosti z Álp. Počkal na periódu priaznivého počasia a po prvom dni strávenom v doline vybral miesto na bivak. Keď to bolo potrebné, trpezlivo vodcom vysvetlil výhody používania horolezeckého lana a napriek protestom ich v správnu chvíľu na lano aj naviazal. Predovšetkým vďaka jeho odhodlaniu a znalostiam nakoniec dosiahol tento židovsko-slovensko-nemecký tím obidva vrcholy tohto impozantného štítu. Stalo sa tak vo štvrtok 3. septembra 1874. Napriek tomu, že na druhom vrchole boli len dvadsať minút po ôsmej ráno, úspech oslávili šampanským. Pod kamenného mužíka vložili do obálky z impregnovaného plátna správu o prvovýstupe. Výstrel ich šampanského na vrchole Vysokej potvrdil skutočnosť, že prvá epocha horolezectva v Tatrách je začatá. Predznamenal mnohé z toho, čo platí v horách aj dnes. Nemyslím tým uplácanie a alkohol. Pri stratégii tohto výstupu Mórica Déchyho mám na mysli vieru vo vlastné sily namiesto spoliehania sa na niekoho iného, trpezlivosť v čakaní na vhodné podmienky, zvýšenie bezpečnosti vyplývajúce z horolezeckého vzdelávania sa a použitia modernej výstroje, ako aj prospešnú formu medzinárodnej spolupráce.
Dnes na vrchol Vysokej vedú desiatky horolezeckých ciest a z jej vrcholu zasa početné skialpové zjazdy. Vyzerá to tak, akoby už všetky žľaby, piliere a steny mali svojich objaviteľov. Lenže jeden z dvoch južných pilierov štítu strážila až donedávna okrajová snehová trhlina. Jeho bokmi sa síce v zostupe v zimných podmienkach zlaňovalo, ale zdá sa, akoby pilier samotný ešte len čakal na správnu konšteláciu hviezd.
Pilier Lietavíc
Prvú cestu týmto pilierom sme vyliezli vo štvrtok 13. augusta 2015 so Zuzkou Božikovou. V tomto období roka kulminujú meteorické roje Perzeíd. Keď sme nocou zostupovali Zlomiskovou dolinou a vesmír dokazoval svoju všemocnosť, dostala cesta meno Lietavice. Pilier bol teda namiesto vody pokrstený horiacimi hviezdami. Vraví sa, že keď človek vidí padať hviezdu, lebo tak ľudia občas meteority volajú, môže si niečo priať. Vždy som všetkým želal šťastný návrat. Osudmi sme spojení s hviezdami, ale len tak, aby sme nestrácali slobodu. Každý z nás môže urobiť niečo aj sám. Čo ak celý vesmír rozhýbal iba jeden zdanlivo nepatrný pohyb? Tušil som, že sa na pilier budem musieť vrátiť s ťažkým náradím. Znamenie, že nastala vhodná chvíľa, prišlo o pár rokov neskôr v podobe otázok od Petra Hrčku. Dali sme sa do práce, Peter pomohol s robotou. Ruku k dielu priložil aj Martin Zbuška a Brančo Stavný.
Pri preisťovaní som si všimol ešte jednu krásnu líniu v tesnom susedstve, naľavo od Lietavíc. Nemohli sme odolať. Postupne sme ju preliezli a dostala názov Hviezdolet. Odvtedy prešli roky. Za ten čas som to liezol veľakrát, obvykle aj s vŕtačkou a iným náradím s tým, že obidve cesty už konečne otvoríme. Trpezlivo sme tam robili, koľko sa dalo. Vždy som ale objavil pár detailov. Nedokázali sme to dokončiť, kým nenastala správna konštelácia hviezd. Vesmírne hodiny pracujú presne. Trvalo to jeden a pol storočia od momentu, kedy sa vrcholu Vysokej dotkli prví ľudia. Až teraz, v čase tohto výročia, môžem s pokojom v duši napísať, že naše dielo na Pilieri Lietavíc je hotové. Nuž, vyzerá to tak, že v jubilejnom roku bude vhodnejšie mať v batohu cestou na vrchol Vysokej okrem šampanského aj lano a lezečky.
