Lietavice, kl. IV+, Vysoká 2547 m
Južný pilier vedúci na jeden z najvyšších a zároveň najkrajších štítov Tatier
Charakteristika
Výzva pre tatranských začiatočníkov
Pre tatranských začiatočníkov sú Lietavice veľkou, ale akceptovateľnou výzvou. Čo sa týka zakladania vlastných istení, môžu si ich skúsiť, ak už bez zaváhania „potiahli“ aspoň päť jednodĺžok v Anjelskom hangu. To však samo osebe nestačí. Potrebná je totiž aj prax s lezením viacdĺžok. Na jej získanie sú ideálne napríklad cesty Protiprúd, kl. III vo Vodopáde Skok, Žriedlo, kl. IV- na Streleckú vežu alebo Jubilejná, kl. IV+ na Velický zub. Dôležitá je aj schopnosť orientácie a znalosť miestopisu. 2,5-hodinový nástup na Pilier Lietavíc predstavuje tatranský štandard. Na blúdenie je Zlomisková dolina dostatočne veľká. Preto treba počítať aj s tým, že pred lezením je potrebné dokázať nájsť nástup do cesty.
Najvhodnejším obdobím pre menej skúsených je časť sezóny, keď už je stena bez snehu. Aj vtedy je ale nevyhnutný skorý štart a dobré, stabilné počasie.
Skvost pre lezcov so základnými znalosťami tradicionalistického horolezectva
Všetky štandy sú na dvoch nerezových borhákoch spojených reťazou. Umiestnenie stálych postupových istení je minimalistické a často plní skôr navigačnú funkciu. Väčšia časť výstupu je úplne bez postupových borhákov. Skala ponúka bohaté a kvalitné možnosti na vlastné postupové istenie. Najvhodnejšie sú friendy a slučky. Od horného štandu siedmej dĺžky si výstup na vrchol vyžaduje orientačnú schopnosť a istý pohyb v teréne kl. CH, I a II. Celou cestou sa dá bez komplikácií zlaniť so 60-metrovým lanom. Výborní lezci prelezú Lietavice aj v nástupových topánkach. Tajným tipom pre skutočných pôžitkárov sú ale pohodlné lezečky. Na začiatku leta má výstup vďaka veľkým snehovým poliam ľadovcovú atmosféru veľkých alpských alebo kaukazských štítov. V toto mimoriadne krásne obdobie je nevyhnutné mať znalosti používania mačiek a čakanu.
Nové možnosti pre skúsených horolezcov
Cesta Lietavice na Vysokej umožňuje:
- lezenie „naľahko“ iba s nástupovými topánkami na sedačke alebo, dokonca, aj bez nich – v takom prípade je možné horolezecký materiál po dolezení siedmej dĺžky nechať na štande a na vrchol sa iba prejsť
- traverz dvoch vrcholov po výstupe pilierom a následne návrat normálkou do východiskového miesta nad Dračím sedlom
- nový variant Koruny Vysokej (Dračí štít, dva vrcholy Vysokej a Ťažký štít), obohatený o lezenie v skale výnimočnej kvality a krásy
- horolezecký prechod dvoma dolinami v preferovanom stupni náročnosti (cez sedlo Kohútik vedie zaujímavý, reťazami zabezpečený zostup do Kotlinky pod Váhou)
- prelezenie dvoch tatranských ciest za jeden deň bez nutnosti presunu
- zostup zlaňovaním z Vyšného Dračieho sedla
Okrem Vysokej je dobrou alternatívou aj pre cesty v masíve Dračieho štítu.
Lietavice sú nevhodné pre lezecké družstvá bez horolezeckých skúseností!
Ak Vám skúsenosti chýbajú, potom si na tento pilier zoberte inštruktora horolezectva, skúseného kamaráta horolezca alebo horského vodcu.
Nástup na Pilier Lietavíc Zlomiskovou dolinou (2.20 h):
Pod Pilier Lietavíc sa dá najjednoduchšie dostať Zlomiskovou dolinou. Z Popradského plesa ideme magistrálou vedúcou do Sedla v Ostrve. Približne po troch minútach, pri výstražnej tabuli o zákaze vstupu, odbočíme doľava do Zlomiskovej doliny. Popri hučiacom Ľadovom potoku prejdeme najprv cez betónový minivodojem, potom cez drevenú lávku a následne kráčame hájom s limbami, čo vyzerajú ako obrie bonsaje.
Nad prvým hangom, to už sme ďaleko nad lesom, na často nielen rozkvitnutej, ale aj močaristej lúke nazývanej Zlomisková roveň pokračujeme najprv smerom na Ľadové pleso. Ak sa na začiatku Zlomiskovej rovne, hneď za vrcholom hangu, pozrieme na Vysokú, menej výrazný Pilier Lietavíc bude priamo v spádnici jej vrcholu.
Odtiaľ pokračujeme takmer rovinou po ľavej strane potoka. Približne v polovici lúky odbočíme doľava, sledujúc Rumanov potok. Stúpame strmšie cez druhý hang smerom na Dračie sedlo. Rumanov potok sa tu už stratí v kamennej moréne. Chodníkov do Dračieho sedla je odtiaľ viac. Najvýhodnejšie je držať sa mierne vpravo, rovnako ako na nástup do Ošarpancov. Do Dračieho sedla nejdeme a ani ho neprekračujeme. Stále ostávame v južnom svahu hory samotnej. Vysoko nad sedlom, v približnej výške 2280 m, je úpätie trojuholníkovej, vodou vymytej steny zo svetlej žuly, pod ktorou býva celé leto snehové pole.
Ňou vedú obidva výstupy. Nástup už pod stenou dekorujú oproti našej stene dve splývajúce Dračie hlavy a na juhovýchode zasa tri veže Ošarpancov. Je to nádherné miesto.
Stenu v nástupe lemuje snehová okrajová trhlina približne až do polovice augusta. Jej prekonanie si môže vyžadovať aj mačky a čakan.
Borháky ciest sú z nástupu viditeľné. Hviezdolet vedie priamo stienkou vpravo, Lietavice položenou rampou vľavo. Dole sú od seba vzdialené približne 9 metrov. Prvé dĺžky ciest sa v hornej časti križujú.
V nástupe pod stenou sú lezci často chránení pred vetrom. V slnečné dni je skala vyhriata a vytvára efekt piecky. Netreba sa tým nechať zlákať, pocitová teplota vo vyšších častiach piliera a na vrchole býva chladnejšia. Minimálne hardshellová vetrovka sa preto môže hodiť aj v tom najteplejšom lete.
Opis výstupovej cesty
Centrálny žľab Vysokej vymedzuje sprava výrazný, aj keď miestami prerušený pilier, vedúci až na vrchol. Vedie ním cesta Andrášiho, Proška, Puškáša, Roubala a ich lások z roku 1950. Od neho napravo, oddelený žliabkom končiacim dole v stene, vybieha obvykle zo snehového poľa Pilier Lietavíc. V porovnaní s „hlavným“ pilierom je kratší a menej výrazný. Končí v chodeckom teréne, približne sto výškových metrov pod JV vrcholom. Tu sa pravdepodobne stretáva s cestou prvovýstupcov z roku 1874. Sprava ho vymedzuje výrazný žľab spájajúci masív Vysokej s Dračím štítom. Ním vedie Komarnického cesta do Vyšného Dračieho sedla z mája roku 1917.
1. dĺžka, kl. IV+, 29 m, B2
Nástup je výrazným kútom (2 m). Nepokračujeme kútom, ale lezieme stienkou s výraznými špárami (friendy) vpravo od kúta (IV). Terén tu vytvára zaoblenú hranu-minipilierik. Blízko tejto hrany stúpame k prvému z borhákov (IV+). Odtiaľ pokračujeme ďalších 13m k B2 (IV) a následne kútikom na štand vpravo (IV+). Od B2 vidíme aj štand vľavo, ktorý patrí k ceste Hviezdolet. Náš prvý štand je na balkóniku vyššie napravo.
Lezci na seba navzájom vidia. Štand nie je viditeľný z nástupu. Bystrozrakí majú šancu z nástupu uvidieť obidva postupové borháky. B1 je „objaviteľný“ v krátkom kútiku na pravej strane piliera približne 13 m nad zemou.
2. dĺžka, kl. IV+, 27 m, B2
Úvod druhej dĺžky tvorí žliabok (III) s dvoma borhákmi, ktoré vidno zo štandu (B1 v 8 m a B2 18 m). Ak sme zapli dva borháky, tak už nás nečaká žiadne trvalo osadené postupové istenie. Približne 5 m nad B2 vidno v žliabku vpravo nerezový nit a pod ním hrdzavú skobu. Nelezieme k nemu! Viedol by nás do kúta, v ktorom sú aj voľné kamene. Asi dva metre nad B2 je vidno výraznú špáru vľavo od žliabku. Tadiaľ vedie línia výstupu. Táto špára poskytuje vynikajúce zakladacie možnosti, jej prelezenie (IV+) neskrýva žiadnu záludnosť a pozostáva zo série pekných temp. Privedie nás na kazateľňu, na ktorej je štand.
Ak sme predsa len neodolali uvedenému nitu (tretie stále postupové istenie), potom v kúte nad nitom traverzujeme na štand doľava.
Lezci na seba navzájom vidia. Š2 na kazateľni nie je viditeľný z Š1.
3. dĺžka, kl. IV+, 27 m, B1
Tretia dĺžka pokračuje výrazným oblým pilierom 6 metrov (IV-). Potom z neho traverzuje doľava do stienky, v ktorej vidno jediný postupový borhák tejto dĺžky, a odtiaľ na veľkú trávnatú policu, nad ktorou je vo výške približne 6 m štand.
Š3 je viditeľný zo Š2. Lezci sa neustále vidia.
4. dĺžka, kl. IV+, 27 m, N1
Lezieme priamo hore 3 m (IV-). Tu je v skale v trávnatom žliabku nerezový nit. Hneď nad nitom robíme prekrok doprava cez žliabok a ťaháme sa stále diagonálne smerom hore ku hrane piliera. Lezieme stienkami poprekrývanými špárami a maličkými kaskádami. Sú tam výborné zakladacie možnosti na friendy aj slučky. Štand je na pohodlnej polici s nádherným výhľadom. Pod nami smaragdovo žiari Dračie pleso, zhora vidno vrcholky Ošarpancov. Ako na dlani máme Človečinu v masíve Kôpok aj celý Dračí hrebeň. Ohromujúce sú aj pohľady do steny Dračieho štítu. Š4 je viditeľný z Š3. Lezci na seba navzájom vidia. Pri lezení pozor na voľné kamene, spolulezec je pod nami na štande!
5. dĺžka, kl. IV-, 30 m
Postupujeme priamo hrebeňom piliera cez balvany do sedielka (II+). Výborné istiace možnosti (vedenie lana pomedzi skalné bloky, prípadne dlhé slučky). Odtiaľ 7 m stienkou na štand (IV-). V týchto záverečných metroch sú zakladacie možnosti slabšie, ale lezenie je ľahké. Š5 je z Š4 viditeľný a lezci na seba navzájom vidia.
6. dĺžka, kl. IV+, 20 m
Keď sa lezec na piatom štande zakloní (nezabudnite sa najprv zaistiť!), vidí celú šiestu dĺžku aj Š6 na samotnom vrchole piliera. Lezieme stále pilierom priamo hore. Nájdeme zvislo opretý obrovský plochý balvan (cca 6 x 4 m), a cezeň pokračujeme sprava alebo zľava na vrchol samotného piliera.
7. dĺžka, kl. II, 36 m
Po hrebeni piliera (II) postupujeme cez obrovské balvany 26 m na policu, odkiaľ dokráčame ku štandu na jej pravej strane.
Odtiaľ chodeckým terénom na juhovýchodný vrchol Vysokej, kl. I, 35 minút
Tu už pilier prestáva byť výrazný a stráca sa v južnom svahu. Pokračujeme, držiac sa stále z juhu. Terén sme vyznačili skalnými mužíkmi.
Zostup pilierom:
A) Zlaňovaním
Keď je centrálny žľab vyplnený snehom, ako aj v prípade rizika búrky alebo zrážok, najvhodnejšie je zlaniť výstupovou cestou. Pri zlaňovaní za dobrého počasia je optimálnou verziou zlanenie zo siedmeho štandu Hviezdoletu platňou 30 m a následne traverz 20 m (kl. I) v miernom zostupe na piaty štand Lietavíc. Traverz je zabezpečený štyrmi borhákmi. Nikdy tadiaľ nezlaňujeme, ak sú vo Vyšnom Dračom sedle ľudia alebo za dažďa či búrky! Dôvodom je ohrozenie padajúcimi kameňmi. Z piateho štandu pokračujeme v zlaňovaní po jednotlivých dĺžkach Lietavíc. Pozorne treba sledovať dĺžku lana najmä práve v piatej dĺžke. Šesťdesiatmetrové lano tam vychádza úplne presne. Netreba zabudnúť na uzly na koncoch lana!
B) Zliezaním
Možnou alternatívou zlaňovania je traverz cez skalnú policu do „normálky“. Táto polica je nad koncom siedmej dĺžky. Odtiaľ potom môžeme pokračovať centrálnym žľabom.
Prechod z vrcholu do Štrbiny pod Vysokou je najlepšie urobiť severnou stranou od JV vrcholu. Výrazná šikmá polica nás odtiaľ privedie nad samotnú Štrbinu, zakončujúcu centrálny žľab. Na tomto mieste ešte nad štrbinou je vodcami osadený jeden nit. Zo štrbiny vedú na SZ vrchol kramle a reťaze. Na ňom sa nachádza najstarší zachovaný tatranský vrcholový kríž.
Časová náročnosť
- Prístup pod stenu z Popradského Plesa: 2 hodiny a 20 minút
- Výstup: 3 hodiny a 30 minút
- Zostup a zlanenie pod stenu: 2 hodiny
- Zostup na Popradské Pleso: 2 hodiny
- Celkovo: približne 10 hodín plus cesta na Popradské Pleso a späť
Časy platia pre dvojčlenné horolezecké družstvo. Pri postupe v trojici alebo u začiatočníkov to môže byť aj o niekoľko hodín viac!
Materiál
- sedací a hrudný úväz
- prilba
- jednoduché lano 60 m
- 8 x expres
- 6 x slučka (120, 180 a 240 cm) s karabínami
- 6 x karabíny so zámkom a 2 x karabíny HMS
- pre každého lezca istiaca a zlaňovacia pomôcka (napríklad Giga Jul)
- 8 x friend – základné aj maličké veľkosti alebo vklinence s vyberákom
- pohodlné lezečky alebo "nástupovky"
- lekárnička s termoreflexnou alufóliou
- čelová lampa
- termoska s teplým čajom
- jedlo do terénu
- oblečenie chrániace pred chladom a dažďom
- mobilný telefón s nabitou batériou
- schéma s opisom výstupu
- mačky a čakan (na začiatku leta)
História
Symbolom Álp je Matternhorn, ikonou Kaukazu je dvojvrcholová Ušba. Nejde pritom o najvyššie štíty uvedených pohorí. Tajomstvo ich čara je v tom, čo evokujú v duši človeka. Poznám tie vrcholy azda podobne, ako ich na konci devätnásteho storočia spoznal horolezec a geograf Mór Déchy de Marosdécse. Nie každé hory sveta majú štít podobného charakteru, ale u nás v slovenských Tatrách máme zastúpené obidva uvedené archetypy. Predstavuje ich Kriváň a Vysoká. Oba sú symbolmi, jednoducho sa nedajú ignorovať. Kriváň sprístupňujú turistické chodníky, ktoré samy osebe pre väčšinu návštevníkov Tatier predstavujú dostatočnú výzvu. Vysoká, bez vybudovaného turistického chodníka, vyžaduje o niečo viac osobného odhodlania. Aj v tomto prípade však môže platiť pravidlo: „Ak viac dáš, viac aj dostaneš.“ Jej dva vrcholy majú (až na pár centimetrov) rovnakú nadmorskú výšku a v Tatrách patria do desiatky najvyšších. Vysoká je očarujúca zo všetkých uhlov pohľadu aj svetových strán. V zimných podmienkach vábi skialpinistov svojimi líniami zjazdov z juhu, horolezcov zasa výstupmi zo severu. V letných podmienkach sa jej vysokohorskí turisti môžu prísť pokloniť cez sedlo Kohútik, zatiaľ čo lezci hrebeňov jej môžu vzdať hold traverzom štyroch vrcholov, tvoriacich jej pomyselnú korunu.
Pilier Lietavíc sme otvorili pri príležitosti výročia 150 rokov od prvovýstupu na Vysokú. Iniciátorom tejto udalosti bol vtedy práve Móric Déchy. Pricestoval do Tatier z Budína, vystúpil na Gerlach a doplnil si svoj prehľad o našich najvyšších horách. Na základe toho potom presvedčil (asi aj s pomocou peňazí) vodcov Jána Rumana-Driečneho a Martina Spitzkopfa o reálnosti svojej výstupovej línie na Vysokú. Vodcovia totiž považovali tento výstup za nemožný a životu nebezpečný. Déchy sa nenechal odradiť. Pri plánovaní túry využil svoje skúsenosti z Álp. Počkal na periódu priaznivého počasia a po prvom dni strávenom v doline vybral miesto na bivak. Keď to bolo potrebné, trpezlivo vodcom vysvetlil výhody používania horolezeckého lana a napriek protestom ich v správnu chvíľu na lano aj naviazal. Predovšetkým vďaka jeho odhodlaniu a znalostiam nakoniec dosiahol tento židovsko-slovensko-nemecký tím obidva vrcholy tohto impozantného štítu. Stalo sa tak vo štvrtok 3. septembra 1874. Napriek tomu, že na druhom vrchole boli len dvadsať minút po ôsmej ráno, úspech oslávili šampanským. Pod kamenného mužíka vložili do obálky z impregnovaného plátna správu o prvovýstupe. Výstrel ich šampanského na vrchole Vysokej potvrdil skutočnosť, že prvá epocha horolezectva v Tatrách je začatá. Predznamenal mnohé z toho, čo platí v horách aj dnes. Nemyslím tým uplácanie a alkohol. Pri stratégii tohto výstupu Mórica Déchyho mám na mysli vieru vo vlastné sily namiesto spoliehania sa na niekoho iného, trpezlivosť v čakaní na vhodné podmienky, zvýšenie bezpečnosti vyplývajúce z horolezeckého vzdelávania sa a použitia modernej výstroje, ako aj prospešnú formu medzinárodnej spolupráce.
Dnes na vrchol Vysokej vedú desiatky horolezeckých ciest a z jej vrcholu zasa početné skialpové zjazdy. Vyzerá to tak, akoby už všetky žľaby, piliere a steny mali svojich objaviteľov. Lenže jeden z dvoch južných pilierov štítu strážila až donedávna okrajová snehová trhlina. Jeho bokmi sa síce v zostupe v zimných podmienkach zlaňovalo, ale zdá sa, akoby pilier samotný ešte len čakal na správnu konšteláciu hviezd.
Pilier Lietavíc
Prvú cestu týmto pilierom sme vyliezli vo štvrtok 13. augusta 2015 so Zuzkou Božikovou. V tomto období roka kulminujú meteorické roje Perzeíd. Keď sme nocou zostupovali Zlomiskovou dolinou a vesmír dokazoval svoju všemocnosť, dostala cesta meno Lietavice. Pilier bol teda namiesto vody pokrstený horiacimi hviezdami. Vraví sa, že keď človek vidí padať hviezdu, lebo tak ľudia občas meteority volajú, môže si niečo priať. Vždy som všetkým želal šťastný návrat. Osudmi sme spojení s hviezdami, ale len tak, aby sme nestrácali slobodu. Každý z nás môže urobiť niečo aj sám. Čo ak celý vesmír rozhýbal iba jeden zdanlivo nepatrný pohyb? Tušil som, že sa na pilier budem musieť vrátiť s ťažkým náradím. Znamenie, že nastala vhodná chvíľa, prišlo o pár rokov neskôr v podobe otázok od Petra Hrčku. Dali sme sa do práce, Peter pomohol s robotou. Ruku k dielu priložil aj Martin Zbuška a Brančo Stavný.
Pri preisťovaní som si všimol ešte jednu krásnu líniu v tesnom susedstve, naľavo od Lietavíc. Nemohli sme odolať. Postupne sme ju preliezli a dostala názov Hviezdolet. Odvtedy prešli roky. Za ten čas som to liezol veľakrát, obvykle aj s vŕtačkou a iným náradím s tým, že obidve cesty už konečne otvoríme. Trpezlivo sme tam robili, koľko sa dalo. Vždy som ale objavil pár detailov. Nedokázali sme to dokončiť, kým nenastala správna konštelácia hviezd. Vesmírne hodiny pracujú presne. Trvalo to jeden a pol storočia od momentu, kedy sa vrcholu Vysokej dotkli prví ľudia. Až teraz, v čase tohto výročia, môžem s pokojom v duši napísať, že naše dielo na Pilieri Lietavíc je hotové. Nuž, vyzerá to tak, že v jubilejnom roku bude vhodnejšie mať v batohu cestou na vrchol Vysokej okrem šampanského aj lano a lezečky.
